Stretnutie v lese

Ahojte milí moji! :) Ja viem, viem, vôbec sa Vám nevenujem, no čo už? Je máj a s tým prichádza aj hokej, ktorý budem určite sledovať, takže sa k blogu dostanem ešte menej ako tomu bolo doteraz.

Mala som iné priority, neostávalo až tak veľa času na blog a povedzme si pravdu - vôbec ma nekopali múzy, alebo inak povedané - nenapadla mi žiadna téma na článok.. A keďže som ani veľa nečítala, nie je tu za máj ešte ani jedna recenzia a za apríl len pár. Ešte stále sa pasujem so Zberom kostí a je to dobré čítaníčko, to hej, len akosi niet kedy čítať.. :/

Ale o tom som nechcela. :) Nejako tento týždeň sme dostali za úlohu napísať cvičný sloh na podľa-mňa-dosť-klišeoidnú tému Stretnutie v lese. A ja som taká milučká a podelím sa s Vami oň, hoci si o svojej "tvorbe" myslím svoje.. :D Ale profesorke sa to páčilo.. :D

No, dosť bolo kecov a keď ste sa dostali až sem, máte to mať :)

P.S.: Niežeby som si o tom myslela neviemčo, ale len pre istotu: NEKOPÍROVAŤ!! :)

Stretnutie v lese

Utekám. Do tváre mi vráža konár z blízkeho stromu. Srdce mi ide vyskočiť z hrude a ledva lapím dych, no kroky za sebou počujem stále a hecujú ma bežať ešte rýchlejšie. Les redne. Čoskoro sa dostanem na cestu a budem v bezpečí, už len kúsok.. Zrazu sa potknem na kameni a padám na zem. Kroky sú čoraz hlasnejšie. Útočník sa približuje. A potom slabnú. Strácam vedomie..

Zobúdzam sa v tmavej izbe so zadebnenými oknami. Som priviazaná k posteli v nepríjemnej polohe a v nose ma štípe nechutný zápach. Cítim sa hrozne slabá. Opäť zaspávam..

„Vstávaj, ty mrcha!“ zručí na mňa odporný mužský hlas. Nado mnou sa skláňa zavalitý asi štyridsaťpäťročný nízky muž. Má šedivé vlasy, presvitá mu plešina a stretnúť ho tak na ulici, radšej by ste zmenili smer.

„Makaj,“ opäť na mňa kričí „nebudem čakať celý deň, kým sa rozhýbeš!“ Ako som si všimla, rozväzoval mi nohy. Teraz sa presunul k rukám.

Otázky typu Čo tu robím? a Kde som? alebo Čo odo mňa chcete? sú úplne zbytočné. Neodpovedal by mi a keby aj, nepotrebujem sa ho pýtať. Viem to.

Keď mám voľné obe ruky aj nohy, postrkáva ma smerom k dverám. Idem s ním, klásť odpor nemá zmysel, ešte čo by mi viac ublížil. A vlastne chcem čo najskôr vypadnúť z tejto odpornej chyže.

Periférne si vidím modriny a podliatiny na rukách i nohách, kde nemám oblečenie, no bolí ma celé telo.

Netuším, čo za tými dverami môže byť, ale očakávam len to najhoršie.

Klope na ne. Dvakrát. Pauza. Jedenkrát. Kratšia pauza. Nakoniec trikrát a dvere sa otvoria. Vymysleli si signál. Prefíkané, aj keď neviem čo by im to pomohlo. Čo by asi tak zmohla o-posteľ-priviazaná zoslabnutá baba?

Za dverami stoja dvaja vysokí na pohľad svalnatí muži. Jeden mladší, druhý starší. Mladší je ešte o kúsok vyšší od druhého, vyzerá na asi dvadsaťpäť, má ostro rezanú sánku a chladné modré oči ako studne, no aj tak nečitateľné. Keby som nebola v takejto situácií a stretla ho v normálnom svete, bol by pekný.

Druhý môže mať asi štyridsať a pozerá na mňa takmer súcitne. To neznesiem. Neznášam súcit. Fľochnem naňho pohľadom a uvažujem, že by som ho aj opľula, no moje vyprahnuté hrdlo mi to nedovoľuje.

Môj väzniteľ-osloboditeľ prehodí pár slov s tým starším strážnikom. Vyzerá to skoro neviazane, uvoľnene. Akoby boli priatelia a bavili sa o obyčajných malichernostiach. No nie je to tak. Hovor ustane a vymenia sa. So straším strážnikom pokračujeme ďalej po tmavej chodbe. Môj väzniteľ-osloboditeľ ide opačným smerom.

Priestor je úzky, preto ide muž za mnou. Ruky mám za chrbtom ako vo zveráku. Prudko mnou trhne doľava, keď prichádzame na rázcestie.

Keď takto ideme už dosť dlho a cieľ je stále v nedohľadne, skúšam to s otázkami.

„Kam ideme?“ pýtam sa.

„Síce ti nikto nepovedal ´drž hubu´, no mohla si sa dovtípiť,“ odvrkne mi a ruky mi stlačí ešte silnejšie. Súcit sa zrazu stratil. Neviem, či mám byť rada alebo sa tešiť, ale keď to prežijem, isto tam budem mať modriny.

Za krátko po našom „rozhovore“ prichádzame do širšej chodby s tromi dverami.

„Tak čo? Kam by si chcela ísť?“ pýta sa ma takmer priateľsky.

Mám chuť zakričať preč a rozbehnúť sa kamkoľvek, len hlavne nevstúpiť do žiadnych z dverí.

„Do ľavých,“ mu nakoniec hovorím.

Tlačí ma k pravým. Nechápem, na čo sa ma potom pýtal.

Tentokrát nepoužíva žiadne zašifrované klopanie iba do nich proste kopne. V momente sa otvárajú a ukáže sa nám strachom utrápená tvárička malého dievčatka.

„Uhni, Marissa!“ zhukne na ňu ženský hlas. Je plný autority. Dievča ani necekne a prace sa nám z cesty. Strážnik ma tlačí k smeru, z ktorého sa šíril hlas.

„Ďakujem Tahhuban, môžeš ísť. Marissa! Vypadni!“ zrúkne žena a ostávam s ňou sama v miestnosti. Cítiť tu vlhkosť a pach plesne.

„Rada ťa opäť vidím, Clare!“ povie mi a v tom momente viem, že ani keby som robila čokoľvek, cesty späť už nie je.

Dúfam, že sa páčilo! :') ♥